Slávny maskot Bibendum - Michelin

Snímateľné gumy na bicykel, radiálne pneumatiky pre autá, zlepšováky na poli automobilových kolies, ale aj cestovný a gastronomický sprievodca. Za tým všetkým stojí Michelin, jedna z najväčších spoločností na výrobu pneumatík. Za takmer 130 rokov svojej existencie bola pri všetkých zmenách, ktoré sa odohrali v doprave a automobilovom priemysle.

Keď pred dvoma rokmi zahynul na rybačke Édouard Michelin, šéf koncernu na výrobu pneumatík, venovali mu médiá veľa priestoru. Nečudo. Tento pravnuk zakladateľa firmy s rovnakým menom podľa časopisu Forbes zmenil rodinnú firmu, ktorá bola dlhé roky riadená tradičným manažmentom, na modernú globálnu spoločnosť.

Édouard začal pracovať pre rodinnú firmu inkognito v roku 1985. Hoci mal diplom inžiniera a bol synom riaditeľa podniku Françoisa Michelina, začal na najnižších pozíciách a nevyhol sa ani práci pri výrobnej linke.

Po vojenčine sa v roku 1989 do firmy vrátil a dostal pozíciu výrobného manažéra. Čoskoro sa stal manažérom Michelinovho severoamerického podniku, kde bol zodpovedný za predaj a distribúciu.

Na začiatku deväťdesiatych rokov už patril do užšieho vedenia podniku. V tom období sa firme obchodne nedarilo. Predaj pneumatík stagnoval a spoločnosť musela prepustiť 16-tisíc zamestnancov.

Édouard sa odhodlal pre veľké zmeny, čo nebolo v konzervatívnej firme zvykom. Presadil stratégiu špecializácie výroby jednotlivých závodov.

Fabriky patriace spoločnosti po celom svete už nemali robiť to isté, ale každá iba časť dovtedajšieho širokého sortimentu. Michelin tiež reorganizoval svoju zastaranú štruktúru. Už sa nedelil podľa krajín, ale podľa vyrábaných produktov.

Tieto kroky znížili náklady a zvyšovali zisky. Napriek zmenám francúzska spoločnosť prehrávala v boji s konkurenčnou firmou Bridgestone.

Édouard sa preto rozhodol pre ďalšie znižovanie nákladov a prepustil opäť niekoľko tisíc ľudí. Vo Francúzsku ho začali prezývať Američan. Nielen kvôli jeho zahraničným skúsenostiam, ale aj pre iný štýl riadenia podniku.

Prestal pestovať tajnostkársky imidž firmy, usporadúval tlačové konferencie a pozýval novinárov do výroby. Jeho kroky žali úspech a na začiatku nového milénia sa dostal Michelin na prvú priečku výrobcov pneumatík.

Klince ako marketing

Nápad im priniesol cyklista, ktorý sa u nich zastavil kúpiť si materiál na opravu defektu. Na svojom bicykli nemal dovtedy bežne používanú plnú gumenú pneumatiku, ale nafukovaciu.

Bratom trvalo takmer tri hodiny, kým gumu oddelili od rámu kolesa. Potom ju zalepili a čakali celú noc na jej uschnutie. Keď ju na druhý deň Édouard testoval, opäť praskla.

Táto skúsenosť bratov neodradila. Naopak, vycítili potenciál pneumatiky s dušou. Chceli však dosiahnuť, aby jej oprava netrvala až tak dlho.

Édouard urobil niekoľko pokusov a v roku 1891 si dal patentovať prvú vymeniteľnú pneumatiku, ktorá sa dala dať z rámu kolesa ľahko dole. O rok neskôr bratia zorganizovali cyklistické preteky medzi Parížom a Clermont-Ferrandom.

Po ceste rozhádzali klince a ochotne cyklistom ponúkali opravu pneumatík, aby im ukázali, ako rýchlo sa to dá opraviť. Táto netradičná forma reklamy žala úspech a predaj ich cyklistických plášťov sa zrýchľoval.

O niekoľko rokov už vyrábali prvé pneumatiky plnené vzduchom aj pre automobily. Po prvý raz ich vyskúšali na pretekoch Paríž – Bordeaux a späť v roku 1895.

Ďalšie invencie

Na začiatku minulého storočia firma zamestnávala štyritisíc ľudí a začala expandovať s výrobou aj do zahraničia. Po celé storočie prichádzala s novinkami na poli pneu- matík. Ešte pred prvou svetovou vojnou zaviedla používanie dvojitých pneumatík pre nákladné autá a osobným vozidlám odporúčala nosiť rezervné koleso.

V dvadsiatych rokoch začal Michelin vyvíjať pneumatiky, ktoré by vydržali viac kilometrov. V tom období sa pri kormidle riadenia firmy vystriedali dvaja Édouardovi synovia Etienne a Pierre. Pokroky robila firma aj vo zvyšovaní bezpečnosti pneumatiky, keď zlepšovala jej protišmykové vlastnosti. V roku 1937 prišla ako prvá na svete na trh s pneumatikou s oceľovým kordom (kostrou pneumatiky). Táto nová guma umožňovala autám prevážať ťažšie náklady.

Po druhej svetovej vojne Michelin šokoval konkurenciu s radiálnymi pneumatikami. Jeho vývojári zistili, že pneumatika je najviac namáhaná na bokoch, a nie v strede. Preto zmenili konštrukciu kordu na priečnu.

Táto guma umožnila autu lepšiu stabilitu na ceste, usporila mu palivo a menej sa opotrebovala. V polovici päťdesiatych rokov sa do riadenia gumárenského koncernu dostal François Michelin, syn Etienna, a v ďalšom desaťročí firma otvorila nové výskumné centrum.

Radiálne pneumatiky začali v osemdesiatych rokoch používať aj lietadlá a motocykle a o desaťročie neskôr si obul Michelinove gumy dokonca aj americký raketoplán. V tom čase začína firma vyzdvihovať ekologickú výrobu pneumatík a využíva recyklovanú gumu.

Slávny maskot

Na výstave v Lyone v roku 1894 boli pred stánkom firmy Michelin naukladané na kope pneumatiky. Édouard starší poznamenal, že ak by sa k nim pridali ruky a nohy, vyzerala by kopa ako človek.

O čosi neskôr začal jeho brat André uvažovať o logu. Inšpiráciou sa mu stala ilustrácia pneumatikového muža na plagáte z roku 1898. Táto postavička si pripíjala na zdravie po latinsky „Nunc est bibendum“, čo znamená teraz si vypime. Maskot preto dostal meno Bibendum.

Od svojho zrodu bol skvelým poslom noviniek, ktoré firma prezentovala zákazníkom. Pri oslave jeho storočnice v roku 1998 založil Édouard Michelin tradíciu výstavy nazvanej Challenge Bibendum, kde pozýval výrobcov automobilov, aby prezentovali ekologické automobily.

Na akcii sa odvtedy prezentovali autá na plyn, elektrické vozidlá alebo hybridné benzínovo-elektrické autá. V roku 2000 bol medzinárodnými odborníkmi Michelinov pneumatikový muž vyhlásený za najlepšie logo na svete.

Bibendum prežil dokonca aj pokus É. Michelina spred štyroch rokov o jeho vypustenie z firemnej prezentácie. Maskot bol natoľko známy, že akcionári hlasovali proti.

Červená a zelená kniha

Michelin sa nespája iba s pneumatikami, ale aj s jedlom a cestnou dopravou. Už v roku 1900 vydal André Michelin prvého sprievodcu na cestách so zámerom podporiť cestovanie autom a následne predaj pneumatík.

Kniha žala úspech, pretože obsahovala praktické informácie o čerpacích staniciach, opravovniach áut, ale aj o tom, kde sa dá dobre prenocovať či najesť. Pôvodne bol tento sprievodca modrý, ale neskôr zmenil farbu na dnes známu červenú.

O niekoľko rokov neskôr otvoril André v Paríži cestovnú informačnú kanceláriu. Na túto iniciatívu nadväzovalo vydávanie cestovných máp. Michelinove mapy boli veľmi podrobné a obsahovali veľa dôležitých informácií pre motoristov.

Bratia Michelinovci sa dokonca zaslúžili o to, že cesty vo Francúzsku začali byť označované číslami, návesťami a stavali sa popri nich míľniky. V dvadsiatych rokoch začala firma vydávať aj cestovných sprievodcoch po regiónoch Francúzska, z ktorých sa neskôr stali známe zelené knihy. V tom čase zaviedli aj hviezdičkový systém hodnotenia ubytovacích, gastronomických zariadení, ale aj cestovateľských atrakcií.

V roku 2001 založila cestovateľský portál ViaMichelin.com, ktorý poskytuje komplexné informácie – od plánovača cesty až po predpoveď počasia. Táto webová stránka zaznamená milión kliknutí denne.